Stanislav Apjar

V tomto článku sa pokúsim vysvetliť princíp fungovania UFO technológie rýchlo-letiacich objektov s okamžitým zrýchlením a zastavením, kde sa jedná o objekty, ktoré sa veľmi rýchlo pohybujú, a ktoré dokážu náhle zastaviť a zrýchliť bez toho, aby ich zotrvačná sila rozmliaždila alebo zničila.

Pred nedávnom Spojené štáty americké potvrdili, že pozorovali UFO a z videozáznamov bolo zrejmé, že objekty majú zvláštne manévrovacie schopnosti, ktoré popierajú naše poznatky z fyziky, vraj neznámou vyspelou technológiou.

V prvom rade tu nejde o žiadne porušovanie zákonov fyziky. Zákony fyziky sa porušiť nedajú, tie sú vždy platné a nie je možné ich nijako obísť ani porušiť. Čo však možné je, je využívanie týchto zákonov fyziky na UFO technológiu. Pozorovaním UFO javov sme zistili, že asi o tej fyzike toho moc veľa nevieme a je tu niečo, čo nám uniká.

Čo nám uniká? Uniká nám skutočná pravda o vesmíre a prírodných zákonoch. Tá prvá a najzákladnejšia vec, čo nám uniká z oblasti fyziky je skutočnosť, že priestor nie je geometria, ale že priestor je fyzikálne pole, ktoré vytvárajú interakcie – gravitácia a rotácia. Gravitácia nie je v látke, ale v priestore, v ktorom nadobúdame súradnice polohy. Priestor je spojito rozložená hmota, ktorá váži v kilogramoch. Tento priestor má svoju energiu a hybnosť a je opísaný vo Všeobecnej teórii relativity ako tenzor hmoty, energie a hybnosti s tým, že z interpretácie tohto tenzora vynechávame doterajší výklad tam vystupujúcej hmoty, že ide o častice, ale zadávame nový výklad, že ide o spojito rozloženú hmotu, ktorú ako častice nepozorujeme, lebo častice tvorí iné pole – a to časticové pole.

Hmota, ktorá tam je – nám vytvára útvar, že vieme sa vyskytovať – byť v dutinke – mať v nej polohu a tak pod. Neviem ako sa mám vyjadriť, ale na to, aby sme mali polohu – musí byť použitá hmota, ktorá vytvorí  -otvor- dutinku, v ktorej nadobudneme súradnice polohy, takže žiadna geometria, ale natvrdo hmota vo svojich formách ako energia a hybnosť. Aby medzi nami bola vzdialenosť na to sa musela spotrebovať hmota, energia, hybnosť. Nestačí k tomu geometria. A rotácia – to je zakrivenie priestoru hmotou, ak ide o rotáciu, tak hovoríme o zakrivení priestoru. A prečo? Lebo každé zakrivenie vytvára kružnicu a kružnica – to je rotácia. Zakrivenie môže byť kladné alebo záporné – obe tieto zakrivenia vytvoria kružnice, kde jedna bude ľavotočivá a druhá pravotočivá. Ak by sme u priestorového poľa vyvolali záporne zakrivenie, tak by sme otočili jeho rotáciu na opačnú a fyzikálne pole by sa nám zmenilo na elektromagnetické pole. Toľko malá inštruktáž z platnej fyziky, kde som upravil výklad a interpretáciu Einsteinovho gravitačného zákona.

Ak pôsobíme na teleso nejakou silou, tak okamžite do toho zapájame aj priestorové pole, ktoré začne takisto pôsobiť nejakou silou na teleso rovnakým smerom, pričom tá vyvolaná sila bude mať iný fyzikálny rozmer ako sila, ktorou pôsobíme my na teleso.

Táto skutočnosť vytvára dojem o zotrvačnosti telies, že teleso zotrváva v pohybe, keď sme na neho pôsobili silou. Skutočnosť je taká, že nezotrváva. Zotrvačnosť ako ju my chápeme vo vesmíre neexistuje. Ak na teleso nepôsobí žiadna sila, tak teleso stojí, je v pokoji, nehýbe sa, proste okamžite zastaví bez akýchkoľvek zotrvačných javov, netreba nám žiadnu UFO technológiu, ale len platný fyzikálny zákon, ktorý treba vedieť vyvolať alebo použiť, a to teraz ešte nevieme, lebo nevieme, že platí táto uvedená skutočnosť.

Teleso, na ktoré sme pôsobili silou sa ďalej pohybuje preto, lebo na neho pôsobí sila priestoru, ktorá s ním pohybuje ďalej, aj keď my sme už na teleso prestali pôsobiť svojou silou. Tomuto javu hovoríme zotrvačnosť. Ide o dve sily, ktoré majú iný fyzikálny rozmer a pre túto skutočnosť sa tieto dve sily pri ich vyvolaní nesčítavajú. Vždy sa uplatňuje tá silnejšia sila a tá slabšia je v pozadí – neuplatňuje sa a so silnejšou silou sa nesčítava.

Opíšem to presne ako to funguje na nejakom príklade, lebo takto to vyznieva ťažkopádne. Zoberme si nejakú kilovú železnú guľu a pohnime ňou smerom dopredu ako nejaký guliar a poďme si rozobrať čo sa deje z hľadiska síl, ktoré na guľu pôsobia. Ak udriem do gule pôsobím na ňu silou s fyzikálnym rozmerom m.kg.s^-2. Táto sila vyvolá v priestorovom poli dve sily, jedná bude taká istá akou som udrel (m.kg.s^-2) a druhá bude m^-1.kg.s². Po údere do guli som prestal pôsobiť silou a zostali len dve sily, ktoré som svojou silou vyvolal v priestorovom poli a tam je sila m.kg.s^-2 slabšia (zoslabla, keď som prestal svojou silou pôsobiť) ako sila m^-1.kg.s². Pôsobí tá druhá sila (m^-1.kg.s²), lebo s tou prvou (m.kg.s^-2) sa nesčítava pre iný fyzikálny rozmer a uplatňuje sa ona (m^-1.kg.s²), lebo je silnejšia a aj preto, že v tejto polohe, keď zvierajú so sebou nula stupňov a majú spoločné ťažisko, tak sa nesčítavajú, iba, ak by zvierali iný uhol ako nula. Fyzikálne pole má iné pravidlá pre sčítavanie síl ako sú v klasickej mechanike.

Sila m^-1.kg.s² pôsobí na guľu a pohybuje ňou. Ak guľa narazí do steny, vtedy sa sila m^-1.kg.s² okamžite vypne a začne pôsobiť sila m.kg.s^-2. U tejto sily sa uplatňuje zotrvačná hmotnosť a guľa poškodí stenu. Toto všetko vykonalo priestorové pole. Ak by priestorové pole bola len geometria, tak keby som udrel do guli a prestal na guľu pôsobiť, tak by okamžite stála a nehýbala sa a bola by bez zotrvačných javov.

Ako sa od seba tieto dve sily líšia? U jednej (m.kg.s^-2) sa uplatňuje zotrvačná hmotnosť a u druhej (m^-1.kg.s²) sa zotrvačná hmotnosť neuplatňuje, u jednej (m.kg.s^-2) je postupné zrýchlenie od pomalšej rýchlosti na vyššiu a u druhej (m^-1.kg.s²) je okamžité zrýchlenie na určitú rýchlosť bez postupného zrýchľovania, ktoré sa používa v UFO technológii. Ak táto sila pôsobí na teleso, tak sa pohybuje s okamžitým zrýchlením bez rozbehu (bez zrýchľovania) na určitú konštantnú rýchlosť a ak táto sila prestane pôsobiť na teleso, tak teleso okamžite zastaví bez zotrvačných javov. Toto využívajú mimozemšťania na stavbu svojich korábov.

Na každé teleso v prírode pôsobí viac ako jedna sila z priestorového poľa. Pri voľnom páde na teleso pôsobí intenzita m/s² a táto intenzita vyvoláva silu v priestorovom poli m.kg.s^-2, ktorá sa v čase voľného pádu neuplatňuje, lebo je slabšia ako intenzita, ktorá ju vyvolala. V intenzite sa neuplatňuje zotrvačná hmotnosť, takže teleso, ak padá, tak nevzniká na ňom protitlak. Ak teleso už dopadne na zem, tak intenzita sa okamžite vypne a uplatní sa sila m.kg.s^-2, pri ktorej sa uskutočňuje zotrvačná hmotnosť a teleso sa okamžite rozmliaždi na dlážke, kde dopadlo. Rozmliaždenie telesa na dlážke spôsobilo priestorové pole. Ak by priestorové pole nepôsobilo, teleso by sa nerozmliaždilo, ale by ihneď zastavilo bez zotrvačných efektov, čo by znamenalo, že by nedošlo k poškodeniu telesa pri páde.

V každom priestorovom poli je iné nastavenie síl, lebo máme viac druhov priestorových polí. Na Mesiaci je iné nastavenie síl, na Zemi je iné nastavenie síl, v kozme je iné nastavenie síl. Len v našej slnečnej sústave už máme minimálne tri druhy priestorového poľa, ktoré sa od seba navzájom líšia v iných silových a zotrvačných účinkoch na teleso. Pôsobenie priestorového poľa na telesá musíme kategorizovať, aby sme vedeli odlíšiť účinky jednotlivých druhov priestorových polí na teleso.

Na Zemi je taký druh priestorového poľa, že ho môžeme volať gravitácia s rotáciou s prevahou rotácie a toto priestorové pole má nasledovné účinky na teleso – pole na teleso pôsobí silou (intenzitou) m/s² a táto intenzita vyvoláva silu m.kg.s^-2, ktorá sa neuplatňuje, uplatňuje sa pri dopade na Zem. Ak pôsobíme my na teleso, tak je to sila o rozmere m.kg.s^-2 a touto silou vyvolávame v danom druhu priestorového poľa (gravitácia s rotáciou s prevahou rotácie) sily o rozmeroch m.kg.s^-2 a m^-1.kg.s².

Na Mesiaci je taký druh priestorového poľa, že ho môžeme volať gravitácia s rotáciou s prevahou gravitácie a toto priestorové pole má nasledovné účinky na teleso – pole na teleso pôsobí silou m^-1.kg.s² a táto sila vyvoláva silu (intenzitu) s²/m, ktorá sa neuplatňuje, uplatňuje sa pri dopade na Mesiac. Ak pôsobíme my na Mesiaci na teleso, tak je to sila (intenzita) o rozmere s²/m a touto intenzitou vyvolávame v danom druhu priestorového poľa (gravitácia s rotáciou s prevahou gravitácie) sily (intenzitu) o rozmeroch s²/m a m.kg.s^-2.

V kozme je taký druh priestorového poľa, že ho môžeme volať rotácia bez gravitácie a toto priestorové pole má nasledovné účinky na teleso – pole na teleso pôsobí silou m.kg.s^-2 a táto sila vyvoláva intenzitu m/s², ktorá sa neuplatňuje. Ak pôsobíme my v kozme na teleso, tak je to intenzita o rozmere m/s² a touto intenzitou vyvolávame v danom druhu priestorového poľa (rotácia bez gravitácie) sily (intenzitu) m/s² a m^-1.kg.s².

Niekto na tomto mieste nemusí rozumieť pojmu, že čo je to za pole rotácia bez gravitácie, ak vo vesmíre všade pôsobí gravitácia. Tak gravitácia nepôsobí všade, ide o krátku silu a namiesto nej všade pôsobí rotácia. Telesá nemajú len gravitačné účinky, ale aj rotačné účinky. A hlavná interakcia je rotácia. Telesá na seba pôsobia rotáciami, medzi ktorými – ako na seba jednotlivé rotácie pôsobia sa vyvolávajú príťažlivé sily. Je to podobné aj v elektromagnetizme. Ide o podobný jav ako u dvoch prúdovodičoch vedľa seba, kde medzi ich magnetickými poľami – čo je rotácia, vzniká príťažlivá sila. Priestorové pole a EM pole sa na seba ponášajú, kde majú rovnaké a v niečom odlišné (opačné) vlastnosti. EM pole a priestorové pole rotujú – otáčajú sa. EM pole je pravotočivé a priestorové pole je ľavotočivé. Pôsobenie ich rotácii na seba vyvolávajú javy, ktoré nazývame magnetizmom, vznikajú tam príťažlivé a odpudivé sily.

V kozme, ak pôsobíme na teleso, tak je to intenzita m/s². Pri intenzite sa neuplatňuje zotrvačná hmotnosť a preto v kozme na telese, na ktoré pôsobíme nevzniká protitlak, teleso sa nebráni zmene svojej polohy a rýchlosti. Takéto teleso môžeme urýchľovať a prekročiť aj rýchlosť svetla, lebo nie je žiadny odpor zo strany telesa na takúto zmenu. Slnečné žiarenie je EM pole, ktoré je už iné pole a ono, ak pôsobí na teleso, tak sa už jedná o silu m.kg.s^-2 a u tejto sily sa uplatňuje zotrvačná hmotnosť a teleso môže pri pôsobení tejto sily nadobudnúť len určitú rýchlosť, ktorá sa potom nebude zvyšovať, lebo vzniká protitlak (zotrvačná hmotnosť), ktorý (ktorá) bráni zvyšovaniu rýchlosti.

Vedomosti o uplatňovaní týchto síl vedú k UFO technológiám, že môžeme teleso okamžite urýchliť alebo okamžite ho zastaviť bez zotrvačných javov. Tento jav už máme na Mesiaci. Ďalej na základe toho môžeme vysvetliť aj jav zvaný telekinéza. V priestorovom poli sa vyvolá sila, ktorá pohybuje predmetmi pri uplatnení mentálnych schopností nejakého človeka.

Na Mesiaci pri voľnom páde na Mesačný povrch pôsobí na teleso sila m^-1.kg.s², ktorá vyvoláva intenzitu s²/m. Táto intenzita je slabšia ako sila m^-1.kg.s², tak sa neuplatňuje. Ak teleso dopadne na povrch Mesiaca, tak sa sila m^-1.kg.s²  okamžite vypne a uplatní sa intenzita s²/m. Avšak u tejto intenzity sa neuplatňuje zotrvačná hmotnosť, tak teleso sa pri páde nepoškodí. Ak by sme na Mesiaci postavili mrakodrap vysoký 1000 metrov a z najvyššieho poschodia by sme zoskočili na Mesiac, tak by sme padali s okamžitým zrýchlením na konštantnú rýchlosť, ktorou by teleso padalo počas celého pádu – nezrýchľovalo by, ale konštantne padalo rýchlosťou, akú malo na začiatku, tak takú istú rýchlosť by malo aj na konci pádu a po dopade by sa teleso nijako nepoškodilo. Neuplatnila by sa na ňom žiadna zotrvačná hmotnosť. Netreba to zamieňať s pádom telies z kozmu, lebo kozmos je už iné fyzikálne pole – tiež priestorové – ale iného stavu, kde platia iné silové a zotrvačné účinky ako na Mesiaci alebo na Zemi.

Máme dôkaz pre toto tvrdenie? Áno, dôkaz existuje v podobe záberov z Mesiaca, kde astronauti nechali padnúť kladivko a pierko na povrch Mesiaca. Dopadli rovnako, čím chceli demonštrovať, že platia rovnaké silové a zotrvačné účinky ako na Zemi. Pravda je taká, že neplatia. Na Mesiaci sú iné silové a zotrvačné účinky ako na Zemi a sú viditeľné už z tohto pokusu – voľného pádu kladivka a pierka na Mesačný povrch. Na záberoch je jasne vidieť, ktoré sú na youtube, že kladivko a aj pierko získavajú okamžitým zrýchlením rýchlosť (bez rozbehu), ktorou potom padajú konštantne bez zrýchľovania na povrch Mesiaca. Je to demonštrované z malej výšky, tak je to povšimnuteľné, len keď vieme, čo máme pozorovať – na čo sa sústrediť, inak to nezbadáme. Túto skutočnosť nezbadal nikto za celých 50 rokov, čo na Mesiaci títo astronauti boli.

Na youtube treba hľadať pod heslom v angličtine – Voľný pád na Mesiaci a nájsť také video (ja ho už neviem nájsť), kde nie je snímaný celý astronaut, ale kde je snímaný astronaut len od pol pása dole, teda je to priblížené, že nevidíme celého astronauta, ale len od pol pása dole a kladivko a pierko sú takto snímané bližšie a sú potom viditeľné tie silové a zotrvačné účinky v tej podobe, ako som uvádzal. Ak pozeráme na zábery, kde je snímaný celý astronaut, tak uvedené silové účinky nie sú viditeľné, preto na youtube treba hľadať záber, kde je to snímané od pol pása astronauta smerom dole.

Na základe uvedeného, Američania na Mesiaci boli.

Existujú tvrdenia, že Američania na Mesiaci neboli. Avšak zábery z povrchu Mesiaca jasne dokazujú, že boli. Sú tam viditeľné iné silové a zotrvačné účinky ako na Zemi. Tie účinky si doteraz nikto nevšimol preto, lebo sa to pripisovalo slabej gravitácii. Ale pri pozornejšom sledovaní videí z Mesiaca pochopíme, že silové účinky na Mesiaci sú úplne iné ako na Zemi a to aj vtedy, ak vezmeme do úvahy slabšiu gravitáciu. Aj pri slabšej gravitácii by silové účinky – ak by boli rovnaké ako na Zemi, by boli inak viditeľné ako sú viditeľné na záberoch na Mesiaci.

Existuje ešte ďalší dôkaz pre moje tvrdenia, ktorý je možné vykonať jednoducho a rýchlo a tak zistiť, že to, čo tu uvádzam je pravda. Ide o závažie priviazané na nejakú šnúrku, kde držíme druhý koniec šnúrky (špagátu) ako je priviazané závažie a točíme ním. Keď závažie roztočíme, tak zistíme, či nám závažie napne šnúrku – a potom ním vieme točiť alebo šnúrku nenapne a potom ním nevieme točiť, neroztočíme závažie na šnúrke okolo našej ruky. Takže v priestorovom poli – rotácia bez gravitácie sa nám závažie nepodarí roztočiť, lebo sa tam na závažie neuplatňuje zotrvačná hmotnosť a toto závažie pre túto skutočnosť nenapne šnúrku (špagát) a nepodarí sa nám ho takto točiť na šnúrke. Na nejakej kozmickej stanici môžu kozmonauti tento pokus vykonať kedykoľvek. Zistíme, že závažie neroztočia, čo bude dôkaz, že sú v inom fyzikálnom poli, lebo už od výšky cca 120 km nad Zemou alebo aj menej je už fyzikálne pole – rotácia bez gravitácie. Bezváhový stav na to nemá vplyv, lebo môžeme v nejakom lietadle vykonať ďalší pokus, kde sa robia simulácie bezváhového stavu, že tam skúsime točiť so závažím a v takto simulovanom bezváhovom stave už závažie roztočíme, čo je dôkaz, že sme v inom priestorovom poli ako na kozmickej stanici letiacej okolo Zeme.